poslal angin11 Autor článku je môj priateľ Tomík Radovan z KS Milosť Banská Bystrica - Slovensko
Tretia vojna v Zálive - fikcia alebo skutočnosť?
Nestabilita v regióne Perzského zálivu sa na začiatku nového tisícročia z roka na rok zvyšovala. Na začiatku roku 2006 sa napätie v regióne začalo pretavovať do konfliktu, ktorý sa zdal byť väčší než vojny v rokoch 1991 a 2003. Jednou zo základných príčin bol význam regiónu z hľadiska ťažby ropy. Svetové zásoby ropy sa rýchlo vyčerpávali a ázijské ekonomiky hlásili gigantický dopyt po tejto surovine. Ďalšie predpoklady vojny boli demografického charakteru. V západnej Európe klesla pôrodnosť nižšie, než bol prirodzený prírastok v sedemdesiatych rokoch. Naproti tomu pôrodnosť v ôsmich moslimských štátoch na juhu a na východe Európy bola koncom deväťdesiatych rokov 2,5 krát vyššia, než pôrodnosť Európanov. V Iráne sa táto tendencia zvyšovala, keďže sociálny konzervativizmus Chomeiního revolúcie umožňoval sobáše vo veľmi mladom veku a zakazoval antikoncepciu. Napriek veľkým stratám na životoch vo vojne s Irakom v rokoch 1980 - 1988 došlo v Iráne doslova k populačnému výbuchu a nezvyčajnému prírastku mladých mužov. Viac ako dve pätiny obyvateľstva Iránu bolo v roku 1995 mladších ako 14 rokov. V roku 2007 bola už táto generácia bojaschopná.
Irak, Izrael/Palestína, Európa, USA ...
Islamské spoločnosti takto získali mladistvú energiu, ktorou sa podstatne odlišovali od ťažkopádnej a prestarnutej pohodlnej Európy. Okrem toho sa tým dovŕšil dramatický posun v rovnováhe svetovej populácie. Ešte v roku 1950 žilo vo Veľkej Británii 3 krát viac obyvateľov ako v Iráne. V roku 1995 však už Irán v počte obyvateľov Veľkú Britániu predbehol a tento rast ďalej pokračoval. Tretí a zrejme najdôležitejší predpoklad bol kultúrnej povahy. Od roku 1979 sa nielen Irán, ale aj väčšia časť moslimského sveta niesla na vlne náboženskej vášne, ktorá bola presným opakom sekularizácie „kresťanskej“ Európy. Iránsku cestu k teokracii nenasledovalo mnoho štátov, ale politika sa zmenila všade. Od Maroka po Pakistan sa feudálne dynastie alebo vojenské vlády ocitli pod veľkým tlakom náboženských radikálov. Ideologický koktail menom „islamizmus“ bol rovnako ostrý ako obidve extrémistické ideológie vyprodukované v dvadsiatom storočí na Západe: komunizmus a fašizmus. Islamizmus bol protizápadný, protikapitalistický a antisemitský. Do roku 2006 islamisti nevideli inú možnosť, než postupovať proti nepriateľovi teroristickými útokmi. Od Izraela cez Európu, až po USA sa hrdinom stal samovražedný atentátnik. No iránsky prezident Ahmadinedžád, veterán iracko-iránskej vojny, hľadal mocnejšiu zbraň. Rozhodol sa zväčšiť iránsky jadrový potenciál tak, aby sa jeho krajina stala atómovou mocnosťou podobnou Severnej Kórei. Veľmocou, ktorá sa postaví proti Amerike a veľmocou, ktorá by vyhladila Izrael, jej najbližšieho spojenca na Blízkom východe.
Kto by chcel ďalšiu vojnu?
Za iných okolností, by nebol problém odkázať Irán do patričných medzí. V roku 1981 zbombardovali Izraelčania irackú jadrovú základňu v Osiraku. Preventívny úder, ktorý zachránil Izrael od hrozieb Saddáma Husajna a prakticky zlikvidoval iracké snahy na výrobu jadrovej bomby. V priebehu roku 2006 sa neokonzervatívni senátori dožadovali podobného útoku na Irán od prezidenta Busha. Amerika mala v tom čase vojenské základne v Iraku a v Afganistane. No ministerka zahraničných vecí USA, Condoleezza Riceová, tlačila na prezidenta Busha, aby sa rozhodol pre diplomaciu. Útok na Irán odmietala v roku 2006 európska, aj americká verejnosť. Invázia spojeneckých síl na čele s USA do Iraku v roku 2003 sa stala blamážou, keďže žiadne zbrane hromadného ničenia sa nenašli. Okrem toho sa koaličným silám v Iraku nedarilo zastaviť nekonečný sled násilia. Američania sa nechceli angažovať v zámorí viac, skôr menej. Európania nechceli o tom, že Irán vyrába atómovú bombu, nič vedieť. A to ani vtedy, keď Irán prezentoval prostredníctvom CNN naživo atómovú skúšku. Pre európskych liberálov to bol iba manéver CIA. Dejiny sa teda zopakovali. Tak ako v tridsiatych rokoch, keď antisemitský ideológ porušil všetky zmluvy a začal sa pripravovať na vojnu. Západ sa najskôr pokúšal o dohodu a ponúkol Iránu hospodárske kompenzácie, ak sa zriekne jadrového priemyslu. Obrátil sa na Medzinárodnú agentúru pre atómovú energiu a na Bezpečnostnú radu OSN. Čína všetky tieto návrhy vetovala, a tak z toho vzišli iba neúčinné sankcie. Iba jeden človek by dokázal pritlačiť Georgea W. Busha ku tvrdšiemu postupu - Ariel Šaron. No toho práve v čase vypuknutia iránskej krízy vyradila z činnosti mozgová príhoda. S Izraelom, bez „jastraba“ Ariela Šarona, to mal Mahmúd Ahmadinedžád ľahké.
Politika ústupkov a naivity
Západ, tak ako v tridsiatych rokoch, upadol do samých zbožných prianí. Veril, že Ahmadinedžád rinčí zbraňami iba preto, že je politicky bezmocný. Veril, že sa ho zbavia jeho politickí rivali z radov kléra. Posledné, čo by mal v tejto situácii Západ prejaviť, by bola tvrdosť. To by iba posilnilo Ahmadinedžádovu pozíciu a nahuckalo by to iránsky ľud. Takže Washington i Londýn založili ruky a dúfali, že situáciu vyrieši nejaký domáci iránsky prevrat. Iránsky prezident mal teda dostatok času, aby si v Natanzii vyrobil urán vhodný na masové zabíjanie. Iránske rakety stáli namierené na Tel-Aviv a izraelské zas na Teherán. Optimisti predpokladali, že sa vo Svätej zemi zopakuje tzv. „kubánska raketová kríza“ zo šesťdesiatych rokov. Obidve strany si budú navzájom hroziť vojnou, ale v poslednej chvíli sa vzdajú priamej konfrontácie. V to dúfala aj Condoleezza Riceová, keď sa snažila pôsobiť na politikov, tzv. „kyvadlovej diplomacie“, aby dojednali zmierenie napätia medzi znepriatelenými stranami. Ale dopadlo to inak. Ničivá termonukleárna zrážka medzi Iránom a Izraelom v auguste 2007 symbolizovala nielen stroskotanie diplomacie. Znamenala aj koniec ropného veku a súmrak Západu. Na stranu Iránu sa postavili všetky moslimské krajiny. V Iraku boli zničené americké základne a Čína sa vyhrážala Západu, že Irán vojensky podporí. Vyvstáva otázka, či by došlo ku veľkej nukleárnej vojne v Zálive, keby sa Iránu skrížili v roku 2006 jeho plány s obohacovaním uránu politikou tzv. preventívneho úderu, ktorý presadzovala Bushova administratíva v roku 2003 v prípade Iraku. Ak by sa tak stalo, určite by v roku 2007 nedošlo ku tretej, nukleárnej vojne v Zálive, ktorej dosah však nebol obmedzený iba týmto regiónom.
