poslal angin11 © Zbor Viery (Hit Gyülekezete), všetky práva vyhradené. Všetky publikované materiály sú chránené autorským právom, ich používanie je možné iba s písomným povolením autora. Poslanie E-mailu Telefón: 0036-1-4322-700
» Titulná strana » Základy
Ruff Tibor
Tajomný rozhovor s Bohom
Hovorenie v jazykoch: Zdroj prúdu obnovenia
Letnice sú v kresťanstve sviatkami príchodu Svätého Ducha. Počas tohto židovského sviatku (sávuót, čiže sviatok týždňov) prišiel na učeníkov Ježiša prvýkrát Duch Boží v Jeruzaleme, aby ich so svojou silou splnomocnil na spustenie svetového prebudenia, na to, aby sprevádzaní nadprirodzenou silou, znakmi a zázrakmi vedeli svedčiť o vzkriesení a nanebovstúpenie Ježiša Krista.
Duch Svätý sa &môže dotknúť hocikoho a na hociktorom mieste: je to neopísateľný pocit, ktorý pripodobňujú k púštnemu pútnikovi, „A szája beszédével lakik jól a bensktorý na smrť smädný zrazu nájde prameň, z ktorého sa konečne môže napiť, a na tento moment sa bude rozpomínať ešte o mnoho rokov. Naplnenie sa Duchom Svätým pripodobňujú ľudia zase ku skúsenosti, pri ktorej je do človeka naveky integrovaný kohútik, prameň aby sme sa z neho mohli kedykoľvek napiť. Týmto prameňom, kohútikom je samotná osoba Svätého Ducha.
Púštnym národom oveľa viac
pripomíma voda symbol Ducha
Svätého ako nám, Európanom.Pre Ježišových učeníkov bol krst v Svätom Duchu výnimočnou, jedinou a neopakovateľnou skúsenosťou ich života. Aj keď sa potom, neskôr v živote mnohokrát znovu naplnili Svätým Duchom, tieto „naplnenia” sa líšili od toho prvého na letnice. V tých neskorších dňoch môhli učeníci čerpať znovu a znovu z prameňa, ktorý začal vyvierať v ich vnútri práve v deň letníc, keď osoba Ducha Svätého a jeho sila po prvýkrát zostúpila na nich, obklopila ich, zaplavila ich, naplnila ich osobnosť aby takýmto spôsobom naveky mohla v nich prebývať.
Takže udalosť „krst v Svätom Duchu” je jedinečná udalosť v živote každého jedného kresťana. Teologické koncepcie, ktoré túto udalosť spájajú s krokov ďalšieho stupňa viery v rámci stávania sa kresťanom, sú mylné. Podľa iných sa zase krst v Svätom Duchu udeje hneď pri obrátení, veď veriaci predsa príma Ježiša, Kristovho Ducha. Podľa ďalších zase sa tento krst udej atomaticky pri vodnom krste.
Jeleň nehľadá rieku len kvôli
svojmu smädu, ale ponorí sa do
nej, aby jeho prenasledovatelia
stratili jeho stopu.V prípade Ježišových učeníkov môžeme jasne z Písma vidieť, že aj keď boli už z celého svojho srdca obrátení, mali za sebou aj vodný krst, napriek tomu sa stala v ich živote ešte jedna výnimočná udalosť, a to ponorenie sa do Ducha Svätého, prijatie Ducha Svätého.
Výstižne krst v Duchu Svätom niektorí učitelia nazvali druhou skúsenosťou, zdôrazniac tým že v žiadnom prípade sa to nemôže pomýliť s obrátením sa, ani s vodným krstom. Ak tieto udalosti niekto zlúči do seba, akoby sa krst v Duchu Svätom udial pri ich obrátení alebo vodnom krste v skutočnosti ešte nemali podiel na plnosti Ducha Svätého.
Za krst vo Svätom duchu rovnako nemôžeme považovať ani to, keď sa človeka silne dotkne moc Božieho Ducha, aj keď to prinesie značný nadprirodzený zážitok. Birmovka ani konfirmácia nemajú podiel v krste vo Svätom Duchu, a obzvlášť, ak pred tým nenastalo biblické obrátenie sa ani znovuzrodenie. Okrem toho prijatie Svätého Ducha nie je nejakým rituálnym aktom, ale je to skutočnosť .
Konfirmácia a birmovka.
Otázka: sprevádzajú tieto náboženské akty biblické znamenia?
Krst v Svätom Duchu nie je iba rituál, je to skutočnosť.
Obsahom udalosti ponorenie sa do Ducha Svätého je to, že už veriaci človek v Ježiša Krista prijal Mesiáša do svojho srdca, a skutočne sa odhodlal ku nasledovaniu tretej Božej osoby (odlišnej od Ježiša a Otca) Ducha Svätého, ktorého navždy pozve a príjme do svojho srdca, duše, tela – teda do celej svojej osobnosti. Aby sa toto všetko udialo najprv je potrebné sa bezpodmienečne odovzdať Bohu a Ježišovi Kristovi skrze živú vieru vo vzkriesenie a zmierujúcu obeť Spasiteľa, teda vieru v Božie Slovo a podriadenosť Duchu Svätému: toto je obrátenie sa.
A ak je táto podmienka už naplnená, potom si treba pýtať od Boha v mene Ježiša Krista Ducha Svätého. Keďže Ježiš viackrát posilnil toto zasľúbenie, môžeme si byť istí, že našu prosbu Boh naplní (viď napríklad Lk 11:9-13). Podľa tvrdenia Jána Krstiteľa Ježiš je „ten, vás bude krstiť Svätým Duchom a ohňom” (Mt 3:11). Takže Boh dáva Ducha Svätého, a Ježiš je ten, ktorý veriaceho vnorí do Ducha Svätého
Potom všetkom musí veriaci vierou prijať Božieho Ducha, ktorí odpovie na modlitbu veriaceho a hneď ho obklopí (vtedy Ježiš už aj začína proces ponorenia), a už sa nevie dočkať kedy sa navždy nasťahuje do osobnosti, srdca a tela veriaceho. Duch Svätý v tejto situácii obklopí veriaceho ako rieka, a začne ho úplne zaplavovať človeka, ktorý na neho volá s vierou.
Veriaci sa musí napiť, okrem toho sa úplne musí naplniť z tejto rieky: celoživotný smäd srdca, ktorý nosil veriaci obsiahnutý v túžbe po Bohu a šťastí môže byť takto úplne naplnený. Vtedy sa naplnia verše z Matúša 5:6 „Blahoslavení, ktorí lačnejú a žíznia po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení”. Najlepšie pochodia ľudia, ktorí mali veľký hlad po Bohu – ale nasýtia sa aj tí, ktorých hlad bol menší: mieru naplnenia určí miera hladu. Všetko toto môžu sprevádzať nadprirodzené a citové zážitky, ktoré sú pozitívne, avšak nie nevyhnutné. Rozhoduje viera. Človek, ktorý je ponorený do Ducha Svätého musí uveriť faktu, že Boží Duch sa navždy nasťahoval do jeho vnútra.
Nebeské znamenie
„A keď sa už doplňoval päťdesiaty deň po Veľkej noci, totiž deň Letníc, boli všetci jednomyseľne spolu. A zrazu povstal z neba zvuk ako zvuk nesúceho sa silného vánku a naplnil celý dom, kde sedeli. A ukázali sa im rozdeľujúce sa jazyky jako čo by jazyky ohňa, a sadol na jedného každého z nich. A zrazu boli všetci naplnení Svätým Duchom a začali hovoriť inými jazyky, tak ako im dával Duch vysloviť sa.” (Sk 2:1-4) Letničné hnutie, ktoré začalo začiatkom 20 storočia zdôrazňuje (viď článok v rámčeku), že skutočným a najhlavnejším potvrdením udalosti krstu vo Svätom Duchu je hovorenie v jazykoch (glossolália). Poukazuje na to aj samotný autor – sám Duch Svätý.
Šavuót
Sviatok týždňov pri Múre nárekov.
Päťdesiat dní po Pesachu.Druhým poukázaním na potvrdenie krstu vo Svätom Duchu hovorením v jazykoch je apoštol Peter so svojimi druhmi, ktorí boli ochotní akceptovať fakt, že aj pohania môžu dostať Ducha Svätého na základe znamenia: hovorenie v jazykoch.: „A kým Peter ešte hovoril tieto slová, sostúpil Svätý Duch na všetkých, ktorí počúvali slovo. Vtedy užasli všetci veriaci z obriezky, ktorí boli prišli s Petrom, že i na pohanov je vyliaty dar Svätého Ducha; lebo ich počuli hovoriť jazykmi a velebiť Boha. Vtedy odpovedal Peter: Či potom môže niekto zabrániť vode, aby títo neboli pokrstení, ktorí prijali Svätého Ducha jako aj my?” (Sk 10: 44–47)
Jasne nám z tohto vyplýva, že hovorenie v jazykoch bolo chápané ako dostatočné a isté znamenie prijatia Ducha Svätého, pretože „ako aj my” tak ho dostali, hovorí Peter. Ďalej takto vysvetľuje svojim skeptickým priateľom v Jeruzaleme: „A v tom, keď som ja započal hovoriť, sostúpil Svätý Duch na nich ako aj na nás tam na počiatku, a rozpamätal som sa na slovo Pánovo, jako hovoril: Ján krstil vodou, ale vy budete pokrstení Svätým Duchom. Ak im tedy dal Bôh ten istý dar ako nám, uverivším na Pána Ježiša Krista, ktože som bol ja, aby som bol mohol zabrániť Bohu? A keď to počuli, umĺkli a oslavovali Boha a hovorili: Tedy aj pohanom dal Bôh pokánie na život.” (Sk 11:15–18)
Otázka, či môžu vôbec ľudia mimo Židov byť spasení, či môžu vôbec mať obecenstvo s Bohom, to vôbec nie je len taká bezvýznamná otázka! Z príbehu nám jasne vyplýva, že historicko-teologický problém objasnilo jedno nadprirodzené znamenie: hovorenie v jazykoch. Takže nejde tu len o takú bezvýznamnú záležitosť!
Prvé dni letničného hnutia
Biblická škola F. Parhama v meste Topeka, december 1900.
„V decembri sme preberali témy o pokání, obrátení sa, odovzdaní, posvätení sa, uzdravení a témy týkajúce sa druhého príchodu Pánovho. Keď sme pri štúdiu Skutkov apoštolských, študenti dostali za domácu úlohu od Parhama: v tejto knihe mali vyhľadať biblický dôkaz krstu vo Svätom Duchu, a o tri dni mali priniesť výsledok ich pátrania. (...)
Charles F.ParhamV to ráno, keď vypršal čas pre domácej úlohy, si Charles F.Parham vypočul štyridsať referátov študentov a došiel k veľkému úžasu. Aj keď vyliatie Ducha Svätého v Skutkoch bolo prejavené vo viacerých formách v čase Letníc, každý zo študentov dospel k nasledovnému: každý, kto mal účasť na krste v Duchu Svätém začal hovoriť novými jazykmi!
Na biblickej škole bol obnovený záujem o knihu Skutkov a začalo sa veľmi nadšené štúdium tejto knihy. Na večernú bohoslužbu (bdenie) sa zhŕklo šesťdesiatpäť študentov v atmosfére plnej očakávania.
Celé stretnutie naplnila zvláštna duchovná sviežosť. Potom jedna z poslucháčok, Agnesa Ozmanová požiadala Parhama, aby na ňu zložil ruku, aby mohla prijať Ducha Svätého. Ozmanová verila vo svoje povolanie misionárky, a chcela sa k tomuto poslaniu vyzbrojiť duc*****u silou. Parham sa z počiatku zdráhal, vysvetľoval že predsa ani on sám nehovorí v jazykoch. Agnesa naďalej trvala na svojej prosbe, preto na ňu v pokore zložil svoju ruku. Neskôr túto udalosť Parham opísal: „Povedal som asi tridsať viet, keď na ňu zostúpila nebeská sláva. Jej hlavu a tvár akoby obkolesila žiara a ozvala sa – po čínsky! Tri dni vkuse nevyšlo z jej úst ani jedno anglické slovo.“ Ozmanová neskôr prezradila, že už pred tým, v modlitebnej veži, začala hovoriť niekoľko cudzích slov. Avšak po tom, ako na ňu zložil Parham ruky začala ňou pretekať nadprirodzená Božia moc. (...)
V januári roku 1901 kázal Parham v jednom z Topekských zborov a hovoril o úžasnom zážitko na biblickej škole. Povedal im: že je presvedčený o tom, že sám bude čosoro hovoriť v jazykoch. Keď sa vtedy večer vrátil domov zo stretnutia, jeden z jeho poslucháčov ho zaviedol do ich modlitebnej miestnosti. Akonáhle Parham vstúpil dnu, odpadol od toho čo videl: dvanásť duchovných tam sedelo, kľačalo alebo stálo so zdvihnutými rukami a všetkci hovoril v jazykoch! (...)
Všetko to, čo videl ho prinútilo kľaknúc na kolená vzdávať chválu Bohu. Hneď potom si už od Neho pýtal, aby mu dal také isté požehnanie. (...) V tom okamihu sa aj on naplnil Duchom Svätým, a začal hovoriť – inými jazykmi. „Potom som na tom mieste cítil také jemné zovretie hrdla. Zostúpila na mňa nebeská sláva a začal som Boha chváliť po švédsky. Neskôr sa to zmenilo a prešlo to do iných jazykov a tak to pokračovalo ďalej (...)”
Na biblickú školu sa hrnuli vedci, lingvistický profesori, profesionálny tlmočníci, pretože počuli o Božom pôsobení na tejto škole. Prichádzali na ich bohoslužby, aby oznámili celému svetu o neúveriteľnom úkaze. Všetkci sa zhodli na tom, že žiaci školy začali hovoriť jazykmi, ktorými sa hovorí v rôznych kútoch sveta. Noviny mail na titulkách: „Letnice! Prišli Letnice!” Predavači novín pokrikovali: „Správi o letniciach!”
(R. Liardon: Muži viery. 1996, Hit Gyülekezete, 127–130. oldal. preklad Szöllõsi Tibor.)
„Chcem, aby ste všetci hovorili v jazyckoch”
Ďalší nesprávne vysvetlenie daru hovorenia v jazykoch si niektorí vysvetľujú tak, že pri tom veriaci začnú hovoriť nejakým jazykom, ktorý sami nepoznajú, jazykom hovoreným v niektorej časti sveta. Dostane sa im to nadprirodzeným spôsobom, sami sa tento jazyk nikdy neučili. Aj keď v niektorých prípadoch táto vec môže nastať - nájdeme o tom zmienku aj v Novej Zmluve a tiež v dejinách cirkvi – popierajú to slová apoštola Pavla, popiera tento fakt, že by toto bolo jediným cieľom tejto charizmy: „Lebo ten, kto hovorí jazykom, nehovorí ľuďom, ale Bohu, lebo nikto nerozumie, ale duchom hovorí tajomstvá.” (1Kor 14:2) Nie je teda pravdou, že učeníci dostali dar hovorenia v jazykoch s cieľom vedieť hlásať evanjelium pohanským národom, ktorých jazyk neovládali: o žiadnej kázni kázanej takýmto spôsobom nám Biblia nehovorí! Tento názor vymysleli teológovia, ktorí vôbec nezakúsili pôsobenie tohto daru, a takýmto spôsobom sa pokúšali porozumieť o čo vlastne ide.
Podľa tretej interpretácie (ktorú zastávajú predovšetkým skupina, ktorá vôbec nemá záujem hovoriť v jazykoch a to či už zo strachu z oklamania, náboženského materializmu alebo z neznámej príčiny) nemusí každý dostať tento dar, vysvetľujúc, že ani v Novej Zmluve nehovoril každý jazykmi (1Kor 12:30). Podľ mnohých biblických učiteľov sa tento verš nevzťahuje k hovoreniu v jazykoch, ktoré nastane po krste v Svätom Duchu, netýka sa to modlitebného jazyka, ktorý používame pri našom vzťahu s Pánom. Jedná sa tu o hovorenie v jazykoch vo forme služby pri bohoslužbe, ide tu o vyššiu úroveň spojenú s výkladom jazykov, a teda tento dar naozaj nie je daný každému.
Okrem teologických protirečení je dobré položiť si otázku, prečo sa ku tejto veci tak vehementne vyjadrujú tí, ktorí sami v jazykoch nehovoria? Prečo netúžia sami dostať tento dar od Ducha Svätého, prečo sa tak zdráhajú tejto príležitosti? (Je dôležité poznamenať, že podľa Písma iba ľudia stojaci pod vplyvom démonov sa bola prítomnosti a prejavov Ducha Svätého. Z tohto stavu je možné vyslobodenie.) Apoštol Pavol jednoznačne vyzýva veriacich: „Stíhajte lásku a snažte sa horlive o duchovné dary” (1Kor 14:1)
Apoštol ďalej píše: „A chcel by som [theló]… , aby ste všetci hovorili jazykmi...” (5. verš) Niektorí biblickí učitelia vyzdvihujú význam gréckeho slova thelo ako prianie, želanie (rád by som), ale základný význam tohto slovesa je „chcem”. Pavlova veta vyjadruje silnejšiu požiadavku ako môžeme nájsť túto vetu preloženú v niektorých maďarských prekladoch, ktoré boli preložené skupinou ľudí nehovoriacich jazykmi. „Chcem.. aby všetci hovorili jazykmi...” Aj keď to nie je vyslovene príkaz, vyjadruje viac ako len želanie: apoštol to považoval za dôležité, aby veriaci používali tento Boží dar.
Deväť cieľov hovorenia v jazykoch
1. Je to znamením biblickej viery: „A uverivších budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať démonov, budú hovoriť novými jazyky, hadov budú brať, a keby vypili niečo smrťonosné, neuškodí im; na chorých budú vzkladať ruky, a budú sa mať dobre.” (Mk 16:17–18)
2. Nadprirodzené znamenie pre neveriacich: „Takže jazyky sú na znamenie, a nie tým, ktorí veria, ale neveriacim; a proroctvo nie neveriacim, ale tým, ktorí veria.” (1Kor 14:22)
3. Nadprirodzená komunikácia s Bohom: „Lebo ten, kto hovorí jazykom, nehovorí ľuďom, ale Bohu, lebo nikto nerozumie, ale duchom hovorí tajomstvá.” (1Kor 14:2)
4. Účinný prostriedok budovania vlastnej viery: „Ten, kto hovorí jazykom, vzdeláva sám seba; ale ten, kto prorokuje, vzdeláva cirkev” (1Kor 14:4); „…ale vy, milovaní budujúc sa na svojej presvätej viere…” (Júd 20)
5. Modlitba za všetkých veriacich podľa dokonalej Božej vôli: „A tak podobne i Duch spolu pomáha našim slabostiam. Lebo toho, čo by sme sa mali modliť, ako sa patrí, nevieme: ale sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychaniami. A ten, ktorý zpytuje srdcia, vie, čo je myseľ Ducha, že sa podľa Boha prihovára za svätých.” (Rm 8:26–27)
„Modliac sa každou modlitbou a prosbou každého času v Duchu a tým cieľom bdejúc s celou vytrvanlivosťou a prosbou za všetkých svätých,” (Ef 6:18)
6. Dáva občerstvenie, v duchu dáva odpočinutie: „stotne bude hovoriť blabolajúcou, nesrozumiteľnou rečou a iným jazykom tomuto ľudu, im, ktorým povedal: Toto je odpočinutie; dajte odpočinúť ustalému, a toto utíšenie! Avšak nechceli počuť.” (Iz 28:11–12)
7. Udržiava v pokore psychické porozumienie: „Ale telesný človek nechápe vecí Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, lebo sa majú duchovne posudzovať.” (1Kor 2:14)
8. Jazyk človeka a tým aj celý život sa krze tento dar dostane pod nadvláda Ducha Svätého: „Hľa, koňom dávame zubadlá do úst, aby nás poslúchaly, a tak sem i ta obraciame celé ich telo. Hľa, i lode, hoci sú také veľké a hnané krutými vetry, dajú sa sem i ta obrátiť najmenším kormidlom, kamkoľvek sa ľúbi pohnať tomu, kto ju spravuje. Tak i jazyk je malý úd a veľkým sa honosí. Hľa, maličký oheň akú veľkú horu zapáli! I jazyk je oheň, svet neprávosti; takým stáva sa jazyk medzi našimi údami, ktorý poškvrňuje celé telo a rozplameňuje kolo života od narodenia a je rozplameňovaný peklom.” (Jak 3:3–6)
„Smrť i život je v ruke jazyka, a ten, kto ho miluje, bude jesť jeho ovocie. Ten, kto našiel ženu, našiel dobré a dosiahol priazne od Hospodina.” (Péld 18:20–21)
9. Spev v jazykoch je jeden zo spôsobov znovu a znovu naplnenia sa Duchom Svätým: „A neopíjajte sa vínom, v ktorom je prostopaš, ale buďte plnení Duchom hovoriac si navzájom žalmami a hymnami a duchovnými piesňami spievajúc a hudúc vo svojom srdci Pánovi” (Ef 5:18–19)
Najväčšie prebudenie v dejinách
Dnes je už faktom v cirkevnej histórii ako aj v náboženskej sociológii, že 1. januára 1901 vypuklo letnično-charizmatické hnutie, ktoré prinieslo najväčšie kresťanské prebudenie a obnovu. Je to prebudenie, ktoré trvá do dnes, aj keď možno nie úplne svojou duc*****u intenzitou, v počte predstihlo ešte aj prebudenie, ktoré prišlo skrze apoštolov v prvých storočiach v Rímskej ríši spolu s revolúciou skrze ktorú sa zrodilo kresťanstvo, ktorá sa stala vzorom každého ďalšieho prebudenia.
Treba sa napiť!
Krst v Duchu Svätom si vyžaduje
aktívnu spoluprácu veriaceho.Hnutie sa v priebehu niekoľkých rokov celosvetovo rozšírilo. V histórii kresťanstva dosiahli najväčší evanjelizačný úspech. Podľa štatistických údajov v desaťročí medzi rokmi 1975–85 kvóta nárastu bola 157 násobná. Popri tom ostatné kresťanské denominácie rovnako ako najväčšie náboženské prúdy sveta zaznamenali maximálny nárast o 1-12 percent. V roku 1901 začínajúce hnutie „štartujúce z nuly” v roku 1987 činilo 21 percent zo skupiny kresťanstva. Rast tohto spoločenstva pokračoval aj potom exponenciálne. Počet letničných zborov vo svete prevyšuje 159 miliónov.
Ak si všetky tieto fakty zhrnieme: a zarátame do tohto hnutia aj prvých kresťanov prvého storočia (keďže vtedy bolo kresťanstvo v podstate letnično-charizmatické), potom od dôb Pána Ježiša po rok 1996 až 70 % takto duchovne orientovaných znovuzrodených ľudí sa stalo veriacimi v 20. storočí. A to v 20. storočí po vojne to bolo 70 % z celkového množstva, a z nich 70 % sa stalo veriacimi za posledných päť rokov a to podľa štatistík svetových sociológov z roku 1997 boli nárasty najrapídnejšie práve v tomto poslednom období. Tento nárast odborníci v prvých rokoch 21. storočia odhadujú na jednu miliardu letnično-charizmatických kresťanov, čo činí asi polovicu počtu tradičného kresťanstva.
Prosba o Ducha Svätého.
Je potrebné si ho pýtať od Otca v
Ježišovom mene, a potom ho s
vierou prijať.Obzvlášť intenzívny nárast hnutia zaznamenáva Latinská Amerika, kde sa každú hodinu pridávajú v priemere 400 veriaci; ale stojí za reč spomenúť aj komunistickú Čínu, kde sa za posledné desaťročia v niektorých oblastiach obrátilo ku kresťanstvu aj 90 % obyvateľstva a to samozrejme formou ilegality. Ide zväčša o charizmatické hnutie, ktorých počet sa odhaduje na 85 – 100 miliónov. V Južnej Kórei, kde v roku 1990 bolo len kde tu kresťanov, v roku 1992 sa tam obrátilo tam patrilo do 37 tisíc 200 zborov približne 12,5 miliónov. kresťanov, tento počet neskôr ďalej stúpal. V knihe s názvom História kresťanstva (autor nie je letničný charizmatik) sa píše: „..v neďalekej minulosti vodcovia národných cirkví dospeli k názoru, že v posledných rokoch storočia bude práve charizmatické hnutie znamenať najväčšiu nádej obnovy pre kresťanskú cirkev.” (Ďalšie konkrétnejšie informácie môžu čitatelia nájsť o raste v magazíne Új Exodus z roku 2001. v čísle február–marec a to na stranách 36–37., ako aj na 55. strane.)
Nedá si nepovšimnúť, že táto míľovými krokmi napredujúca obnova má úzku spojitosť s hovorením v jazykoch. Hnutie od počiatku dávalo dôraz na tento dar. Prirodzeným zmýšľaním si človek len ťažko povšimne prepojenie medzi takmer nerozumného, detinského správania sa s rýchlym rastom hnutia. Z hľadiska úspechu, hlavní protagonisti letničného prebudenia bez výnimiek považujú fungovanie tohto daru za kľúčový.
Manželský pár Mandelovcov na
jednej letničnej bohoslužbeReinhard Bonke, enajelista priťahujúci milionové davy ľudí vo svojej knihe S duc*****u silou napísal „Prijatie faktu, že tento dar patrí medzi platné skúsenosti kresťanov sa stal tvoriacim dejiny v kresťastve. Hovorenie jazykmi jednoducho spustilo proces po celom svete, kedy sa Duch Svätý dostávalo centra pozornosti. Okrem toho tento dar bol tiež katalizátorom obrovskej evanjelizačnej vlny, ktorá predčila všetky predošlé... spustilo sa hnutie, ktoré v histórii celého kresťanstva najmasovejšie začalo zachraňovať duše.”
Vzťah hovorenie jazykmi s dynamizmom kresťanskej obnovy sa môže pre neveriacich alebo pre nezainteresovaných zdať„tajomným”. Vo svetle Písma sa ich vzťah stane pre nás jasným.
Evanjelista Reinhard Bonnke káže v Afrike
Vykúpená modlitba
Hlavným cieľom bláznivo pôsobiaceho nadprirodzeného daru hovorenia v jazykoch je to, aby veriaci vedel bezprostredne zo svojho ducha modliť sa k Bohu, komunikovať s Ním bez toho aby bol do toho zapojený rozum, premýšľanie (písme modlenie sa v jazykoch a rozmýšľanie dáva do protikladu, viď 1 Kor14–15). Apoštol Pavol o tom podrobne píše vo svojich listoch, hovorí, že my sami ani nevieme o svojich potrebách, preto sme nútení využiť možnosť modlitby, ktorú neobmedzuje naše ľudské rozmýšľanie.
Hľadiac na tento svet asi môžeme uvedomiť, že nepoznáme dobre ani samých seba, nevieme aká bude naša budúcnosť, nevieme presne čo sa deje v súčasnosti okolo nás, nepoznáme Božiu transcendentálnu, veľkosť a duchovnú dobrotu, ani jeho presnú vôľu pre náš osud. Keby sme v modlitbách vychádzali len toho čo o sebe, iných, našej budúcnosti, prítomnosti a o nadprirodzenom už vieme, potom by naše modlitby pohybovali vo veľmi obmedzenej sfére, a boli by vystavené mnohým omylom. Z hľadiska vývoja nášho osudu nespočetne viac faktorov vplýva z oblasti nám neznámej, ako je tých, ktoré poznáme. Fakty, ktoré nepoznáme sú oveľa dôležitejšie ako tie, o ktorých známosť máme, môžeme s kľudom povedať, že sú najdôležitejšie. Oveľa potrebnejšie je napredovať smerom k tým veciam o ktorých ani nevieme, ale potrebujeme ich, ako hnať sa za niečím, o čom vieme, že to potrebujeme, keďže naša vôľa si ich už aj tak vybrala za cieľ
V Starej zmluve bol tento problém neriešiteľný. Preto píše Šalamún, že ku domu Božiemu je lepšie sa približovať „mĺčky” ako prichádzať tam podobný bláznovi: „Nenáhli svojimi ústami, a tvoje srdce nech sa neponáhľa vyniesť slovo pred Bohom, pretože Bôh je na nebesiach, a ty si na zemi, preto nech je tvojich slov málo... Prečo sa má Bôh hnevať na tvoj hlas a zkaziť dielo tvojich rúk?”(Prís 5:1-7)
Hovorenie jazykmi vyslobodí modlitbu z obmedzenosti našej schopnosti chápania vecí a umožní veriacemu bezprostredne svojím duchom (jeho nadprirodzenou časťou) sa modliť k Bohu skrze Ducha Svätého. Nie je náhoda ani to, že toto je jediný dar, ktorý nefungoval v Starej Zmluve, bol daný po vykonaní diela vykúpenia. Táto charizma je viazaná k vykúpeniu, môžeme povedať že hovorenie jazykmi je vykúpená modlitba.
Boh z modlitby v jazykoch rovnako čisto rozumie každé jedno slovo ako z modlitby, ktorú sa modlíme mysľou, z Jeho pohľadu táto modlitba nie je o nič menej cennejšia ako prímluva povedaná nám zrozumiteľným jazykom. Apoštol Pavol nám dokonca prezrádza, že v modlitbe v jazykoch hovoríme také modlitby, ktoré sú dokonale v súlade s Jeho vôľou (Róm 8:27). Na druhej strane prosby, ktoré sa modlíme mysľou často v súlade s Jeho vôľou nie sú. (viď text v rámčeku o cieľoch a funkciách modlitby v jazykoch podľa Písma).
Cirkev sa skrze takéto modlitby stane schopnou modliť sa za nepoznané veci a to dokonale podľa Božej vôle! Toto by mohlo byť vysvetlenie toho že tento dar dokázal priniesť také veľké prebudenie vo svete. Pôsobením tohto daru si kresťania od Boha „vypýtali” riešenia neriešiteľných situácií, ktoré by si nikdy nevedeli pýtať svojou mysľou. Modlitba v jazykoch tak isto funguje pri tvorení osudu v živote jednotlivca – mohli sme počuť o tom stovky svedectiev – s tým aj v osude kolektívu cirkvi.
Veriaci, ktorí pravidelne používajú tento dar, všetci môžu potvrdiť, že v neriešiteľných situáciách dostali nadprirodzené riešenie, nasmerovanie alebo nejaké zázračné oslobodenie. Tento názor môžu potvrdiť aj služobníci v cirkvi ako pastori, apoštoli, učitelia, že v rozhodnutiach, ktoré sa týkali celého zboru, tela Kristovho, dostali nespočetnekrát presné inštrukcie, vedenie od Ducha práve skrze a počas modlitieb v jazykoch.
Masové vyliatia riešení „z hora”, navigovanie cez „fantastické rady”, oslobodenia, uzdravenia, vyučovania prichádzajú do cirkvi skrze pôsobenie tohto malého daru „detského bláznovstva”. Od doby prvého storočia nikdy nebolo také vyliatie zjavení v cirkvi ako od momentu, kedy začal dar jazykov znovu fungovať! Božie kráľovstvo bola opäť dané tým, ktorí sa stali podobní deťom.
Kenneth HaginKenneth Hagin, celosvetovo uznávaný biblický učiteľ upozorňuje, že práve pre túto vec by kresťania mali vedome a vytrvale tento dar používať ako nadmieru účinný prostriedok prímluv k Bohu, ktorý je dokonale podľa jeho vôli a zabezpečuje dynamické napredovanie Božej práci.
V svojej knihe s názvom Biblická viera píše o svojom zážitku z vytrvalej modlitby „Po modlitbe v jazykoch, ktorá trvala necelých šesť hodín som sa dostal do ríše, po ktorej som pred tým ešte nikdy nechodil, to prinieslo bod obratu aj v mojej službe. Tento čas bol potrebný, aby som v sebe niečo zbúral a zvíťazil som nad diablom. Za týchto necelých šesť hodín som sa modlil asi šiestimi rôznymi druhmi jazykov... Môžeme si všimnúť, že cirkev nekráča v dĺžkach trvania modlitieb, ako by mala, pretože jednotlivec sám nemôže niesť takúto modlitbu: každý z nás by sa preto mal toho zúčastniť.“
Cirkev svoje ciele zďaleka nenaplnila ešte ani dnes. Tento článok má za cieľ povzbudiť čitateľov, aby čo najviac ľudí sa zapojilo do tejto nadmerne účinnej, nadpriodzenej služby prímluv.
Malá pomoc
Biblický spôsob ponorenia sa do Svätého Ducha je nasledovný: v prvom rade si človek, ktorý je už veriaci a túži po naplnení Svätým Duchom musí si to od Otca v mene Ježiša Krista v modlitbe pýtať a s vierou sa nadejať, že jeho modlitba bude vypočutá. S vierou si pýtať hlave kvôli tomu, že v Písme v tejto spojitosti nachádzame mnohé zasľúbenia. Preto s otvoreným srdcom, duchom, ba dokonca aj ústami treba prijať osobu Svätého Ducha do nášho vnútra, „je potrebné napiť sa” Svätého Ducha.
V tomto nám môžu byť nápomocní služobníci v cirkvi, ktorí sa popri tom so skladaním rúk modlia za úspešné prijatie Ducha Svätého. Krst v Duchu Svätom sa môže udiať aj bez ich pomoci, spontánne ako po prvýkrát na letnice. Môže osobu Ducha Svätého prijať aj sám dom. Veriaci, ktorý si pýta Svätého Ducha musí skrze vieru prijať to, že sa Duch Svätý nasťahoval do jeho srdca, tela. Keď sa zrodí táto viera v srdci človeka, ihneď sa dokáže modliť v jazykoch.
Obviklou skúsenosťou duchovných poradcov je fakt, že ľudia, ktorí vyrástli v Európskej „Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám,
ten nebude žízniť na veky...” racionalisticko-materialistickej kultúre s počiatku len s ťažkosťami začínajú hovoriť jazykmi. Už aj veria tomu, že Duch Svätý do nich prišiel bývať, dokonca často to aj pociťujú, ale preto že žijú s kultúre odcudzenej od nadprirodzena, ktorá dokáže o transcendentných veciach uvažovať, nevie s nimi však prakticky spolupracovať, nedokáže sa v nich pohybovať. Ľudia vedia porozumieť tomu „ako” by mali jazykmi vlastne hovoriť.
Niektorí zase čakajú na to, aby Duch Svätý prevzal úplnú nadvládu nad ich ústami, jazykom (namiesto nich) a prevzal vládu nad ich hlasovými orgánmi. Krst vo Svätom Duchu a dar hovorenia v jazykoch nie je „automatická reč”, slová hovorené mimo našej vôli, ktoré hovoria špiritistické médiá, pohanskí šamani alebo čarodejníci v tranze. Duch Boha Izraela nie je démon, ktorý by len tak ovládol človeka a bude si ho používať ako svoj prostriedok. Nie, s Duchom Svätým treba spolupracovať skrze vieru.
„...ale voda, ktorú mu dám, obráti
sa v ňom na prameň vody,
vyvierajúcej do večného života.” Hebrejské slovo (hitnabbé), ktoré znamená prorokovanie je odvodený od základu slova „spoločne, vzájomne” vykonávanú nejakú činnosť, keď sa na to pozrieme detajlne, môže ho preložiť aj takto: „S Bohom vzájomne popudený, spoločne estaticky hovoriaci reč, alebo estaticky sa správajúci”
Takýto istý výraz je použitý aj pre hovorenie v jazykoch (ktoré Písmo na jednom mieste zaraďuje do širšej skupiny prorokovania a to v širšom zmysle): je omylom pasívne očakávať aby Duch Svätý prehovoril mojimi ústami. Podľa Písma „A zrazu boli všetci naplnení Svätým Duchom a začali hovoriť inými jazyky, tak ako im dával Duch vysloviť sa.” (Sk 2:4). Takže nie Duch Svätý sa ozval, ale oni! – Duch im dal ku tomu iba slová. Teda vzájomne, spoločne, jeden druhého popudzujúc je potrebné spolupracovať s Duchom, nie iba pasívne očakávať.
Toto sa ani dnes nezmenilo. Keď nikto pri prijatí Ducha už dospeje k viere, že sa tretia osoba Boha naveky nasťahovala do neho, jednoducho musí začať hovoriť jazykmi. Musí začať on sám hovoriť. Ale ako? – mnohí položia túto otázku. Nuž, je to také jednoduché, že sa to ani nedá vysvetliť: jednoducho vyjdúc z viery treba začať hovoriť jazykmi! Človek musí vydať hlas, to Duch nevykoná za neho, on musí hýbať perami a jazykom, začať hovoriť neznámou rečou a Duch Svätý dá slová
So zatvorenými ústami
sa nedá rozprávať.
Veriaci musí
zo seba vydať hlasV tomto bode, keď sa transcendentnosť stane skutočnou praxou, na tom sa môže materialisticko-raicionalistická myseľ veľmi „pohoršiť”: tento „skok viery” aj tento krát ako vždy bude považovaný za bláznovstvo, nerozumné bláznovstvo, odstrašujúcu nerozumnosť, ponižujúca a hlúpa detskosť. Bude považovaný za nevzdelanosť, obyčajný bezvýznamné reči, podvod a tomuto podobné podozrievania prezrádzajú, že sa stal zázrak. Veriaci konečne vyšiel spod kontroly svojej mysle do nadprirodzena.
Veriaci, ktorý prvý krát začal hovoriť jazykmi ešte sám prežíva vojnu, ktorá sa práve začala v jeho mysli, ako skúšku. Keď však vytrvá vo viere, počúvne hlas svojho srdca a neustávajúc pokračuje v hovorení v jazykoch, až pokiaľ malý potôčik si začne raziť cestu a pomaly sa zmení na rieku až nadprirodzený pokoj, radosť, láska, sila, viera, nádej, zdravie vynesú veriaceho na také more, o ktorom sa nikdy ani len neodvážil snívať, ani by ho to nenapadlo, že niečo takéto vôbec existuje: naplniť sa Duchom Svätým.
Prameň: Új Exodus
