Druhá polovica šestnásteho storočia a takmer celé
sedemnáste boli veľmi rozbúrené. Náboženské, politické a spoločenské
spory sa neriešili iba na kazateľniach, univerzitných katedrách a
snemoch, lež často, ba pričasto sa siahalo po zbraniach a tiekla krv. A
akoby nebolo dosť domácich škriepok a zrážok, práve v tom období
vrcholila turecká invázia do strednej Európy.
Bl. Ján Sarkander
pochádzal zo Sliezska, kde sa narodil 20. decembra 1576 v obci Skoczów
pri Tešíne. Jeho matka pochádzala zo šľachtického rodu, kým jeho otec
mal skromný spoločenský pôvod. Matka bola dvakrát vydatá. Z prvého
manželstva mala syna Matúša (Vlčnovského). V druhom manželstve mala
štyroch synov a jednu dcéru. Druhý manžel jej zomrel v r. 1589, keď mal
Ján 13 rokov. Vtedy sa rodina presťahovala do mesta Príbor na juh od
Ostravy, kde žil matkin najstarší syn Matúš.
Ján chodil najprv do miestnej školy. V r. 1593
prešiel do Olomouca, kde pokračoval vo vyšších štúdiách na jezuitskom
kolégiu ako už predtým jeho brat Mikuláš. V r. 1597 začal študovať
filozofiu. Ale o dva roky vypukla v Olomouci epidémia moru, kvôli
ktorej prerušili vyučovanie na kolégiu. Ján prešiel do Prahy, kde na
tamojšom jezuitskom kolégiu dosiahol v r. 1602 titul bakalára a o rok
neskôr hodnosť magistra filozofie.
Nevedno, čo robil od konca mája 1603 do augusta
1604. Podľa ďalšieho vývoja udalostí sa zdá, že bol u svojho brata
Mikuláša, ktorý bol vtedy farárom vo Valašskom Meziříčí na východnej
Morave. Tam sa pravdepodobne zaľúbil do Anny Platskej (Plachetskej),
dievčaťa z poprednej protestantskej rodiny. Napriek tomu šiel začiatkom
septembra 1604 študovať teológiu do štajerského Hradca v Rakúsku.
Nevedno, či šiel tak ďaleko preto, že štajerskohradecká univerzita mala
dobrú povesť, alebo preto, aby bol ďalej od dievčiny, ku ktorej sa
často vracali jeho myšlienky.
Avšak ani vzdialenosť nepomohla. Po dvoch rokoch
Ján prerušil štúdium teológie a rozhodol sa oženiť. S rodinou
Plachetských urobil v septembri 1606 svadobnú zmluvu, ktorú podpísal aj
jeho brat farár a iní kňazi. Že to so ženitbou myslel vážne, o tom
svedčí aj skutočnosť, že v Brne si kúpil dom a v neďalekom mestečku
Klobouky vinicu. No nevedno, či prišlo k uzavretiu manželstva alebo čo
sa stalo v priebehu jedného roka. V decembri 1607 totiž znovu nastúpil
na teológiu, a to v Olomouci. Dejepisci predpokladajú, že jeho snúbenka
nečakane zomrela a Ján definitívne pochoval všetky myšlienky na
manželstvo. V marci 1609 bol vysvätený v Brne na kňaza.
Ako kňaz pôsobil v priebehu jedenástich rokov na
siedmich miestach. V duchovnej správe v tom období náboženského zmätku
a nepokojov nebolo ľahké obrániť vieru a pritom vychádzať dobre so
všetkými, či katolíkmi alebo inovercami. Tým horšie to bolo pre Jána
Sarkandra, lebo mal ťažkú povahu, ktorá spôsobila vera nepríjemností
jemu aj iným. Niekedy zapríčinili nedorozumenie úrady, ktoré ho raz
uväznili pre údajné pikle proti cisárovi. Ale keď sa zistila
neopodstatnenosť obvinenia, prepustili ho. Inokedy vyvolal ťažkosti on
prehnaným puritanizmom. Tak napr. vo farnosti Charváty pri Olomouci
nechcel trpieť v kostole ľudové nábožné piesne. Za to ho prísne
pokarhal olomoucký biskup kardinál Dietrichstein.
Pokojnejšie bolo jeho trojročné pôsobenie vo
farnosti Zdounky pri Kroměříži, kde pokračoval v katolíckej obnove
začatej jezuitmi.
Posledné miesto, kde pôsobil, bolo mesto Holešov, vtedajšie sídlo moravského zemského správcu Ladislava Popela z Lobkovic. Ján Sarkander
prevzal farnosť 15. mája 1616. Už predtým tam pôsobili jezuitskí
misionári a budovali si tam svoj probačný dom. Dá sa predpokladať, že
medzi ním a jezuitmi boli (aspoň v tom období) dobré vzťahy. U nich si
aj s ďalšími pätnástimi kňazmi urobil v r. 1617 duchovné cvičenia.
Vtedy už mal povesť dobrého a horlivého duchovného správcu. Dokonca,
keď sa v Kroměříži uvolnilo dekanské miesto, veriaci žiadali kardinála
Dietrichsteina, aby im dal Sarkandra za dekana. Kardinál bol ochotný,
avšak krajinský správca ho nechcel pustiť z Holešova.
No Sarkandrova pastoračná idyla nemala trvať dlho.
23. mája 1618 predstavitelia českých stavov prepadli cisárskeho
miestodržiteľa na pražskom hrade a vyhodili ho z okna aj s jeho
spolupracovníkmi. Cisárovým úradníkom sa po páde z niekoľkoposchodovej
výšky napodiv nič vážne nestalo, ale aj tak znamenal tento počin
začiatok vzbury a zároveň aj začiatok 30-ročnej vojny. Keďže českí páni
boli v tom čase väčšinou nekatolíci a spájali sa s nemeckými
protestantmi, ich odboj proti cisárovi bol aj bojom proti katolíckej
Cirkvi. Predovšetkým jezuiti museli opustiť Čechy.
Moravskí páni sa spočiatku správali zdržanlivo, ale
o rok, t. j. v máji 1619, sa pridali k povstaniu. Krajinského správcu
Popela z Lobkovic uväznili a jezuitov vypovedali z krajiny. Tak odišli
aj z Holešova. Inoverci, ktorí boli v meste vo väčšine, začali verejne
vystupovať proti farárovi Sarkandrovi, ktorý bol priateľom jezuitov a
zároveň bol aj spovedníkom zosadeného krajinského správcu. Kňaz
pokladal v danej situácii za najrozumnejšie odísť na istý čas z
farnosti. Vyžiadal si dovolenie od kroměřížskeho dekana a počas svojej
neprítomnosti poveril duc*****u správou zámockého kaplána Samuela
Tučka. Keď sa v júli 1619 Lobkovicov koniar vybral do Krakova, Sarkander sa zviezol s ním.
Z Krakova si vykonal púť do Čenstochovej a potom sa
uchýlil na Lobkovicove majetky v Rybniku pri Ratibori. Tam ho našiel
list Ladislava Popela, ktorého medzitým prepustili z väzenia. Bývalý
patrón ho volal, aby sa vrátil do Holešova. Sarkander
mu odpovedal latinským listom z 22. októbra. Písal mu, že neutekal od
svojich oviec zo strachu pred vlkmi, ale preto, aby im jeho prítomnosť
neškodila. A navrhol, že si zamení miesto s kaplánom Tučkom. Ten nech
prevezme farnosť, kým on namiesto neho bude zámockým kaplánom. No
Lobkovic nesúhlasil s týmto návrhom. A tak sa Sarkander koncom novembra 1619 vrátil na svoje pôvodné miesto do Holešova.
Medzitým sa vojensko-politická situácia
vyostrovala. Cisár žiadal pomoc od poľského kráľa Žigmunda III. Vasu.
Ten mu poslal veľký oddiel 4000 mužov ľahkej kozáckej jazdy. Kozáci
vyrazili koncom februára 1620 cez Sliezsko a Moravu k Viedni. Cestou
rabovali a pálili. Keď sa blížili k Holešovu, farár Sarkander
im vyšiel v ústrety so sprievodom a s Najsvätejšou sviatosťou, ako sa
to robievalo pri nepriateľských nájazdoch. Keď kozáci videli sprievod,
prešli bez toho, že by v Holešove spôsobili škodu.
Protestantskí páni si vysvetľovali túto udalosť tak, že Sarkander
bol dohovorený s kozákmi proti protestantom. Preto ich vedúci
predstaviteľ Václav Bítovský, s ktorým mal holešovský farár kedysi
spory o platení desiatkov, nariadil uväzniť holešovských kňazov. Sarkander sa pokúsil ujsť, ale chytili ho a uväznili v Olomouci.
Uväzneného kňaza vyšetrovali štyrikrát: dvakrát 13.
februára 1620, ďalej 17. a napokon 18. februára. Okrem prvého
vyšetrovania ho vždy mučili, a to naťahovaním na škripci a pálením
fakľami. Dávali mu za vinu zásahy proti protestantom v Holešove, ale
tie sa stali ešte pred jeho príchodom. Potom naňho naliehali, aby im
prezradil, prečo šiel Lobkovicov koniar i on do Poľska. Kňaz vravel, že
sa nezaujímal, akú úlohu mal koniar a ani sa s ním nemohol normálne
dohovoriť, lebo koniar hovoril iba po nemecky a taliansky. A to sú
reči, ktoré Sarkander
neovládal. On si šiel predovšetkým vykonať púť do Čenstochovej, kde sa
zdržal celý mesiac. Nakoniec sa ho vypytovali na Lobkovicove plány, o
ktorých sa mu musel zmieniť v spovedi. Kňaz vyhlásil, že o nijakých
plánoch nevie a keby vedel niečo zo spovede, o tom nie je ochotný za
žiadnu cenu hovoriť.
Po štvrtom výsluchu ostal kňaz ležať s vykĺbenými
údmi a s ťažkými popáleninami na viacerých miestach. Mysleli, že už
zomrie. Ale keď sa rozobral, odvliekli ho do väzenia a chceli ho ešte
mučiť. Ale vtedy sa ho zastal mestský sudca Scintilla, jediný katolík
vo vyšetrovacej komisii. Sudca vyhlásil, že počínanie komisie je proti
právu a spravodlivostí. Vtedy protestantskí páni dovolili, aby
zničeného kňaza navštevovali a ošetrovali milosrdní veriaci.
Tak prežil ešte mesiac. Usiloval sa konať si z
kňazských povinností, čo mohol. Keďže so zmrzačenými rukami nemohol
obracať listy v kňazskom breviári, prosil o túto službu svojich
návštevníkov alebo obracal listy jazykom. Jeho utrpenie sa skončilo 17.
marca 1620. Pochovali ho v kostole Panny Márie na Predhradí.
Pri vyšetrovaní Jána Sarkandra sa miešala
politika s náboženstvom ako takmer vo všetkých veciach tých čias. Ale
veriaci boli hneď od počiatku presvedčení, že hlavnou príčinou kňazovej
násilnej smrti bola nenávisť proti katolíckej viere. Osobitnú
delikátnosť celému prípadu dodalo zamiešanie spovedného tajomstva do
vyšetrovania.
Kňaza-mučeníka Jána Sarkandra vyhlásil za
blahoslaveného pápež Pius IX. v septembri 1859. Pápež Ján Pavol II. ho
kanonizoval pri pastoračnej návšteve Českej republiky v máji roku 1995